Bio

Pionierske začiatky na farme v Arkansase

Ak sa chceme dostať ku koreňom Johnnyho Casha, musíme sa preniesť v čase o viac ako 70 rokov do Ameriky, na farmu v Arkansase kde ako malý vyrastal. Johnny spolu so siedmimi súrodencami žil v dome, ktorý postavil jeho otec takpovediac vlastnými rukami. Okolnosti si vynútili, že počas veľkej hospodárskej krízy, nazývanej aj obdobie "veľkej depresie" musel Cash už odmalička tvrdo pracovať. Situácia sa zdala byť čoraz horšia, keď rodinu postihla ďalšia tragédia, a to smrť jeho o dva roky staršieho brata Jacka, pri práci na cirkulárke. Táto strašná udalosť ovplyvnila Casha v neskoršej tvorbe, rovnako ako hudba, ktorú v tom čase počúval.

„Otec doslova vysekal náš nový domov z dvadsiatich akrov džungle s pomocou jednej mulice, môjho staršieho brata a svalov svojich paží. Večer na dvore, kde sme sa všetci zišli, sme občas počúvali rev šeliem z húštia okolo nás, ale mamina gitara a spev boli ako harfa kráľa Dávida, o ktorom sme čítali v biblii.“

Jeho najranejšie spomienky sa viažu ku gospelovej hudbe z rádia. Vedený svojou matkou sa začal učiť hrať na gitaru a už ako malý chlapec písal svoje prvé pesničky. K týmto koreňom sa vrátil ešte pred smrťou, keď vydal album tradičných gospelových songov, nazvaný "My Mother's Hymn Book". Okrem gospelu bol ovplyvnený aj írskou tradičnou hudbou, ktorú vysielala relácia v Jack Benny rádiu.

Prvé manželstvo, prvá gitara a prvé nahrávky

Po ťažkých časoch, keď Cash dospel, rozhodol sa vstúpiť do armády. Počas výcviku sa zoznámil s Vivian Liberto a po mesačnej známosti sa zobrali. Neskôr mali spolu štyri deti, ale ich manželstvo nakoniec skončilo rozvodom.
Nebudeme však predbiehať udalosti a vrátime sa do doby, keď Cash, ako príslušník Letectva Spojených Štátov, odišiel do základne Landsberg v Nemecku. Tam si kúpil ako osemnásťročný svoju prvú gitaru.

„Stála dvadsať mariek, bola tak lacná, že ani nemala žiadnu značku, ale v mojich očiach to bol Martin D-45. Svoju kapelu som nazval Barbari, čo sme fakt boli...Hrali sme, pokiaľ nezatvárali alebo dokiaľ sme neboli príliš ožratí na to, aby sme pokračovali.“

Po návrate do Ameriky, sa rozhodol usadiť, našiel si zamestnanie, vychovával s manželkou deti, no hudba ho stále priťahovala. Postupne od hrania u kamarátov a v kostoloch, dostal sa s gitaristom Lutherom Perkinsom a basistom Marshallom Grantom do štúdia Sun Records, ktoré mal vtedy pod palcom majiteľ – Sam Phillips. Po návšteve štúdia a odohraní pár gospelových songov, však Phillips vôbec nebol spokojný, pretože gospelu bolo v tej dobe až-až.

„...choďte domov a hrešte, potom sa vráťte s piesňou, ktorú budem môcť predať“

Sam Phillips nebol len tak niekto, a v jeho štúdiu nahrávali hviezdy ako Elvis Presley, Jerry Lee Lewis, Roy Orbison, BB King, Carl Perkins a nakoniec aj Johnny Cash, ktorý si ho predsa len získal svojím jedinečným štýlom. Johnnyho prvá nahrávka na platni obsahovala piesne Hey Porter a Cry, Cry, Cry. Tie zaznamenali isté úspechy v country rebríčkoch, neskôr nahrávka Folsom Prison Blues dopadla ešte lepšie a snáď Cashov najznámejší hit I Walk The Line, zbúral hranice country a dostal sa do popových hitparád.
Johnnyho kapela Tennessee Two, ktorá sa premenovala po príchode W.S. Hollanda na Tennessee Three, mala svojský zvuk, presný, bez zbytočných aranžov. Rovnako ako lokomotíva z piesne Hey Porter.

„...nemal som rád husle, ktoré všetci používali, a keď steelgitarista nechcel robiť v showbiznise, pracovali sme s tým, čo ostalo. Páčil sa nám ten železničný rytmus...“

Rozbeh westernovej kariéry

Cash zanedlho slávil svoje prvé úspechy a to ho posunulu k rozhodnutiu, aby v roku 1958 podpísal lukratívnejšiu zmluvu s Columbia Records. Na začiatku 60. rokov, vyrazil Johnny Cash na turné spolu so známou skupinou Carter Family.
V tej dobe sa Cashova kariéra rýchlo odštartovala. Vydal pár úspešných albumov ako Ride This Train, Blood, Sweat And Tears a v neposlednej rade jeden z najúspešnejších albumov zložený z indiánskych balád Bitter Tears. Albumy s westernovou tématikou podával Cash svojím zvláštnym čarom a vyrozprával tak mnohé príbehy o kovbojoch na divokom západe, odvážnych mužoch, ženách a vojakoch putujúcich po Amerike, či o väzňoch a banditoch. Zvláštne čaro spomínam preto, lebo všetko čo Cash spieva mu jednoducho veríte. To je spôsobené aj tým, že sa opieral aj o vlastné skúsenosti, keď cestoval v džípe a na koni naprieč odľahlými oblasťami Spojených štátov.

Obdobie závislosti

V tom čase však Johnny Cash podlahol amfetamínovej a barbiturátovej závislosti. Začalo to nevinne, liekmi proti únave, no onedlho to prerástlo do rozmerov, keď podstupoval rôzne nezmyselné výlety, s kapelou ničili nábytok a samozrejme k tomu môžeme zarátať aj pár prespaní na strážnici. Okrem týchto rozmarov, však Cashove problémy naberali oveľa tragickejší spád. Jeho manželstvo skončilo v troskách, postupne strácal kamarátov a ľudí s ktorými pracoval.
Z tohto všetkého mu pomohlo pár priateľov a hlavne jeho nová manželka June Carterová z Carter Family. V týchto rokoch 1968, 1969 a 1970 sa Cashovi podarilo vyhrať množstvo cien Grammy, CMA , ACM a iné, čo je aj dôkazom toho, že napriek nepriaznivému zdravotnému stavu a závislostiam sa podarilo Cashovi vytvárať nové hity - ocitol sa na folkovej vlne 60. rokov.

Väzenské koncerty

V roku 1968 vyšiel Cashovi jeden z jeho najúspešnejších albumov, paradoxne živé vystúpenie vo Folsomskej väznici. Samozrejme zaznel aj hit Folsom Prison Blues, ktorý napísal počas vojenskej služby na námet akéhosi dokumentu. Zrejme netušil, kde ho nakoniec bude interpretovať. Pre obrovský úspech, ktorý album vyvolal, natočil Cash hneď další v roku 1969, tentokrát v San Quentine. Koncerty nahrané vo väzniciach Casha preslávili, rovnako ako jeho nový image. Cash prišiel ako Muž v čiernom.

Muž v čiernom

V rokoch 1969-1971 mal Cash na kanáli ABC vlastný program The Johnny Cash Show. Medzi hosťami v relácii boli Neil Young, Louis Armstrong, James Taylor, Ray Charles a Bob Dylan. Odštartoval aj kariéru známeho pesničkára Krisa Kristoffersona.
V tomto období sa Cash rozhodol pre čiernu farbu oblečenia, ktorej nosenie vysvetlil aj v piesni Man In Black. Čierna mu zostala a tak sa stal známym aj pod pseudonymom Muž v čiernom. Údajne čiernu prestane nosiť až vtedy, keď sa skončia všetky vojny.
V 70. rokoch však Cashova popularita začala upadať. Napísal síce autobiografiu, koncertoval, mal na konte obrovské množstvo albume, účinkoval v televízií a prijal pár rolí v seriáloch, no žiadny veľký hudobný úspech neprišiel.
V roku 1980 sa dostal do Country Music Hall of Fame, ale ani toto mu nepomohlo vzkriesiť jeho kariéru. O tri roky neskôr, sa Cashovi stala vážna, aj keď pozoruhodná nehoda. Bol zranený pštrosom, ktorého choval na svojej farme a v rámci liečby mu boli nasadené silné lieky proti bolesti. Bohužiaľ, upadol zase do drogovej závislosti.
Aj keď sa vytratil z hudobnej scény a verejného života, v polovici 80. rokov vytvoril s Waylonom Jenningsom, Willie Nelsonom a Krisom Kristoffersonom skupinu The Highwaymen a v priebehu 15 rokov nahrali tri albumy, z ktorých dva zaznamenali pomerne veľký úspech.
Cash však koncom 80. rokov začal trpieť zdravotnými problémami, ktoré sa týkali jeho chorého srdca. Lekári doporučili preventívnu operáciu, a podstúpil teda dvojitý bypass srdca. Odmietol však stanovené lieky proti bolesti - bál sa, aby neodštartovali tretiu vlnu jeho závislosti. Neskôr sa nechal počuť, že počas operácie cítil, ako bol blízko smrti, že videl nebo, ktoré bolo nádherné do takej miery, až bol nahnevaný, keď sa prebral živý.
V tom čase, chcel Cash rozviazať zmluvu s Columbia Records. Mal pocit, že každý ide inou cestou a že Columbia nevyvíjala dostatočné marketingové úsilie pre rast jeho kariéry. Ako protest zložil pieseň a natočil videoklip Chicken In Black, kde spieva o tom, ako mu bol transplatovaný mozog do sliepky. Paradoxne, táto pieseň zaznamenala asi najväčší úspech zo všetkých nahrávok, ktoré vydal v tom čase. Nie dlho potom, s ním Columbia zmluvu rozviazala.
Pár rokov pôsobil v Mercury records, ale nič dobré z tejto spolupráce nevzišlo, iba ak pár neúspešných albumov.

Veľký návrat

Obdobie Cashovho comebacku začalo hneď na začiatku 90. rokov. Začal spolupracovať s Rickom Rubenom, známym producentom hard rocku, metalu a rapu. Táto kombinácia však vyšla dokonale a v roku 1994 vydal Cash rovnomenný album pod hlavičkou nového vydavateľstva – American Recordings. Rubinova vízia bola taká, že Casha nechal hrať na gitare, všetko nahrával a selektoval. Výsledkom bola cena Grammy za najlepší súčasný folkový album. Okrem úloh v seriáloch ako Dr. Quinnová a Simpsonovci, Cash tvrdo pracoval na novom materiáli. Ďalší album Unchained vyhral Grammy za najlepší country album. Okrem toho vydal ďalšiu biografiu, po ďalších dvoch dekádach mal veľa čo povedať a sám nebol úplne spokojný s prvou knihou. V roku 1997 teda vyšla kniha nazvaná Cash: Autobiografia.
V tom istom roku mu bol diagnostikovaný Shy-Dragerov syndróm a neskôr doplnená o ďalšie komplikácie a diabetes. Kvôli tomu musel Cash ukončiť turné. O rok neskôr bol hospitalizovaný so zápalom pľúc. Ďalšie Cashove albumy boli jeho odpoveďou na chorobu prostredníctvom hudby a boli mierne ponurejšie ako prvé dva zo série American Recordings. Všetky nahrávky zaznamenali úspech aj zo strany kritikov, aj verejnosti.
Bohužiaľ, v roku 2003 musel Cash pochovať svoju milovanú ženu June, s ktorou prežil 35 rokov života. Pomohla mu v najťažších chvíľach a celú dobu mu dodávala energiu a silu. Toto bola najväčšia strata a rana v jeho živote. O tri mesiace neskôr, predal Johnny svoj zrub, nasťahoval sa do štúdia a nahral posledných 30 piesní. Zomrel 12. septembra 2003.